Pravidelne chodím všade neskoro a nikdy nič nestíham.. ale..
Dnes ma čakala skúška a ja som sa zase ako obvykle ráno ponáhľala na autobus a zrazu som si všimla že na stromoch je námraza. Vždy sa mi pohľad na zabielené stromy a rastiny páčil, ale dnes som sa zastavila a s posvätnou úctou žasla.. a primrznuté kvapky, presne tak ako stekali zo stromu.. a ľudia chodiaci okolo na mňa nechápavo hľadel, prečo tak uprene hladím na "obyčajný" strom...
ono by ste museli vidieť tú nádheru, aby ste pochopili.. a ONI by sa museli ZASTAVIŤ aby pochopili..
... a ja som začala rozmýšľať..
ako je možné, že som si niečo také nádherné nikdy poriadne nevšimla? V koľkých veciach som ešte bola taká slepá? Nebol na to čas? A na čo potom žijem? Nie je snáď celý svet stvorený z drobných kvapiek krásy a šťastia, ktoré keď sa spoja vytvoria niečo nezameniteľne prekrásne?
Ono škoda, že si človek si podstatu života skutočne uvedomí len občas a aj to na krátku chvíľu..
... ale aj tá stojí za to.. :-)
Komentáre
presne tak!
je vela nadherneho okolo nas,