alebo ako sa dejú zázraky..
Koľko ľudí blúdi dneškom s pocitom, že už nedokážu ďalej žiť a milovať, pretože ich srdce sa zmenilo na kameň?!Na kameň silnejší o odolnejší ako mreže väznice, ktoré spôsobujú, že sa človek stále uzatvára viac do seba a izoluje od ostatných...
Pozrite sa von z okna a uvidíte začarovanú krajinu. Miesto, kde jediné čo poteší človeka je len sneh...Sneh, ktorý síce na chvíľu uľahodí očiam pozorovateľa, ale človek ľahko zistí, že aj táto krása je len prchavá..
Aj to, čo bolo také nádherné sa vplyvmi „počasia“ postupne zmení na ľadovú krajinu....
A prečo tak ľahko zmizne aj to, čo človeka aspoň na chvíľu vytiahlo z priepasti jeho smutných myšlienok a dalo nádej, že na svete je aspoň ešte predsa len niečo pekné? Je to preto, že sme zabudli, že sneh je len dočasná prikrývka, ktoré poteší len na chvíľku a dôležité je to, čo sa skrýva poď ňou..
Zem.. je základ nášho života. Zem je to čo nám dáva pevnú pôdu pod nohami. Zem je tá, ktorá nám dáva istotu, že je tu dnes, bola tu včera a bude aj zajtra.. Ale čo ak je táto zem zranená...?
Na svojej prechádzke som sa rozhodla spraviť takú malú skratku.. No hej, vždy tam bolo blato, ale však povedala som si, že čižmy si doma očistím.. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že nohy sa mi nezabárajú a z čistenia doma nič nebude... lebo chladná zima nevynechala ani tento úplne nepodstatný kútik zeme a zamrazila ho. (v tejto časti skutočne nehľadajte žiadne metafory.. J)
A v tej chvíli som začala uvažovať... To čo bolo tesne podo mnou nebol len kúsok zamrznutého blata, ono to bolo celé „nasiaknuté chladnou vodou“ a ešte aj obalené nepreniknuteľným ľadom..
Prečo som si vtedy spomenula na ľudské srdcia???
Koľko energie by musel vynaložiť človek, ak by si doniesol aj tie najtvrdšie nástroje na „zbavenie ľadu“ druhého človeka, na ktorom mu záleží? A nič by mu to nepomohlo. Snáď by sa mu možno podarilo preraziť škrupinu, ktorá sa vytvárala počas chladných nocí celé dni, týždne a v prípade ľudského srdca možno aj celé roky... Možno by sa nakoniec aj dostal k zemi predstavujúcej ľudské srdce.. ale.. Ale nezranil by ju takýmto zaobchádzaním..?
... a potom som si uvedomila, že na tom istom mieste, kde je teraz len smutnoľadová spúšť o niekoľko mesiacov vyrastie tá najzelenejšia tráva a tie najvoňavejšie kvietky..
Aká ohromnosvetaborná sila bude potrebná na takú obrovskú zmenu?
Nič iné, len niekoľko teplých slnečných ľúčov..
A ja sa ich odvážim nazvať..
LÁSKOU
Komentáre